zlomka

V hlave som mala iba dve vety. Tie posledné, čo stihol vysloviť, kým zaspal. Kým zaspal. On zaspal. Ja som sedela pri parapetnej doske, očami som obopínala svetlá na ulici a opakovala tie dve hrozivé vety, z ktorých som si pri všetkom šťastí nevedela vybrať, ktorá je horšia: "Budem s tebou, ale na ňu nikdy nezabudnem. Je to niečo silné, silnejšie, ako som kedykoľvek cítil."

Mrazivá vášeň? Túžba? Jeho ideál či sen? Mala som veľkú chuť poslať ho do pekla. S kuframi i batohom, s haraburdami, čo nakúpil, s jeho sadou vláčikov... Nech si za ňou, tou najkrajšou, najlepšou a najsladšou ide. Nech ma nechá ležať na zemi pri parapetnej doske, dýchať unavujúci vzduch, nech ma nechá dúfať, že aj toto nepochopiteľné a nezmyselné má nejaký význam. Nevedela som si predstaviť, ako ráno vstanem, nalíčim sa, oblečiem a v práci zahrám rolu šťastnej a vyrovnanej manželky. Budem ukladať zmluvy do krásneho regálika a pritom sa nezabudnem roztopašne smiať. Zimomriavky mi brázdili telo. Zimomriavky zo šialenej žalúdočnej horkosti pomenovanej možno vredy, možno neuróza, možno... Zdvihla som sa z chladnej zeme. Prišlo mi zle. Chuť na silný alkohol sa miešala s túžbou vracať. Vyvrátiť celé vnútro vrátane spomienok. Bolesť ohrdnutej, stratenej ženy, bolesť matky, bolesť chudery, bolesť strašiaka v hnedom plášti, ako ma pred tými dvomi hrozivými vetami nazval.

Tri tabletky na spanie a budík hodinu pred jeho zobudením. Nechcem ho ráno stretnúť. Nechcem ho vidieť zoči-voči mojej rozorvanej tvári. Ďakovala som všetkému, čo v pláne tohto týždňa malo prsty, že Janko je u mamy. Ak by som ho mala vystrojiť do škôlky, zrútila by som sa ešte viac.

Tri tabletky na spanie zabrali neskoro. Posledné záchvevy radosti vystriedala nádej, že sa mýlim. Možno to nemyslel tak. Možno sa sekol. Možno tá nová žena v jeho živote je vymyslená. Bájny prízrak, ktorým skúša moju vernosť. Tichý votrelec, ktorý má upevniť náš spoločný osud. Počkala som, kým sa zobudí. Chcela som si to overiť. Utvrdiť sa? Chcela som počuť, že je to hlúposť, chcela som počuť slovíčka - moja sladká. Namiesto toho mi ráno chrsol do tváre: "Je to pravda. Ani nevieš, ako ma to bolí. Ale musel som sa ti priznať. Ja ju asi ľúbim..."

Súdite ma? Súdite jeho?

Zastavte kolotoč výčitiek. Toto nie je výnimočný príbeh, ale tvrdá realita. Začiatok môjho realistického prebudenia z ružového sna. Je to facka, ktorú skôr či neskôr utŕži skoro každý. Len o nej možno niektorí ani nevedia.

Pozbierala som si veci do kabelky. Kabát som si obliekla na chodbe. Hnedý strašiak sa vybral do práce. Snehové vločky mu bubnovali po lícach a hladkali slzy. Hnedý strašiak krvácal. Fiktívne, vo vnútri, ale veľmi. Chcela som skočiť pod najbližšie auto, ale to nebolo riešenie. Sú predsa aj iné spôsoby ako sa postupne nadobro doraziť.