Z autotádia revalo totálne zlyhanie srdca. A moje srdce iba uprene bilo. Kolaps! Presne ten som si v tej chvíli želala. Definitívny a absolútny. Pád, z ktorého sa nepreberiem a ktorý jemu zapríčiní aspoň slabú náhradu mojej bolesti, mojej straty, zlyhania, sebaľútosti... Dá mu facku, položí ho na chrbát. Lenže ani moja smrť by zbúranisko nášho vzťahu nevyriešila. Janko by zostal bez matky a matka, čiže ja, by sa napokon pomstila i tak len sama sebe. To želanie kolapsu nebolo skutočné. Ruky na volante sa mi prudko strhli v najbližšej zákrute. Pocit sebazáchovy ma vytiahol von. Musím ísť ďalej autobusom. Nechcem zomrieť, ani havarovať. Nechcem síce vôbec nič, ale... Vlastne, nespomínam si, na čo som vtedy myslela, neviem podať prúd myšlienok, ktoré dookola vírili okolo tváre neznámej a fatálnej, okolo dvoch viet, čo mi naháňali slzy do očí. Jediné, na čo si spomínam, boli myšlienky, že si v práci nesmie nikto nič všimnúť, že si nikde nesmie nikto nič všimnúť. Byť statočná, veselá a nad vecou. Vražedný opak môjho vnútorného rozpoloženia!
"Začína ma chytať nádcha," prehodila som v kancelárii hneď ráno, aby som vysvetlila červený opuch okolo viečok.
"Áno, dačo je vo vzduchu," skonštatovala kolegyňa a rozhovorila sa o fantastickom zemiakovom šaláte, ktorý včera celá rodina chválila. Spýtala som sa na ingrediencie, čo do neho dala, no predstava jeho prípravy ma pichala hlboko v hrudi. Zatlačila mi dych do ústrania a prilepila jazyk o podnebie. Náhla zmienka slova rodina ma takmer vyviedla z miery, no udržala som sa. Podarilo sa mi dokonca povrchne zasmiať. Z tej snahy som sa úplne rozochvela. Vyšla som radšej pomaly z miestnosti a želala som si ten najväčší počet klientov, ktorí dnes mohli do banky prísť. Nech som zavalená prácou! Nech nemyslím! Nech ma prinútia zostať tu naveky! Nech sa už nikdy z tejto budovy nedostanem von!
Niekto niekde vypočul moje prosby. Tváre sa striedali pri mojom stole jedna za druhou. Ich otázky ma chlácholili na duši a ich žiadosti som nikdy s takým záujmom nepočúvala. Len keby som v každej žene nevidela ju, neznámu a fatálnu. Každá jedna mohla byť moja potenciálna rivalka... hoci, čo to trepem? To nebola rivalka, to bola víťazka a nie potenciálna, ale reálna. Žena, ktorá ho zaujala, žena, na ktorú nikdy nezabudne. Privierala som viečka pri každej podobnej vtieravej myšlienke, cítila som, ako mi na mihalniciach zostávajú kvapky sĺz. Nádcha, áno, nádcha, ukrutná a nepríjemne jesenná. Len aby ma nechceli poslať domov. Domov? Kam? Na miesto, kde mám naďalej hrať rolu spokojnej ženy, kde mám variť, prať, žehliť, upratovať? Tam, kde mi bolo povedané, že zostanem manželkou na papieri, ale tou skutočnou láskou bude ona?
Okolo tretej som šla ku kávovaru. So vztýčenou hlavou. Môj kolega, o sedem rokov mladší fagan, si práve vyberal z peňaženky drobné. Očami zablúdil na Tamaru, absolventku, čo sa na moment mihla pri nás. Zablúdil na jej zadok. A vtedy sa opäť moje srdce roztrepotalo. Pred očami mi prebehol manžel, jeho spýtavý pohľad na vnady pre mňa neznámej ženy, jeho túžba byť s ňou, jeho predstavy, sny i potláčaná vášeň. Navždy bude v jeho srdci ona tou prvou, nedosiahnuteľnou, a preto tak silnou a šialenou láskou. Tou, čo som vždy chcela byť ja. Zahryzla som si do pery.
"Je ti niečo?" môj mladý kolega na mňa uprene hľadel. Na sekundu sa mi zazdalo, že v tom pohľade je mne toľko odopieraný súcit, že v ňom je snaha pomôcť, že v ňom je skutočný záujem o môj problém. Zľakla som sa. Bol jediný, kto si v ten deň na mne niečo zvláštne všimol. Rýchlo som potriesla hlavou a s úsmevom posledných síl povedala: "Nie, nie, vôbec nič."
Ako rada by som ti, chlapče, všetko rozpovedala...
Komentáre