zlomka

Nemala som síl pýtať sa na príčinu, ktorá ho k plaču priviedla. Za tým všetkým mohla byť iba ona. Scenár prežitého dňa som si vedela predstaviť aj sama: niekoľkohodinové stretnutie, jeho smutný pohľad, jej nevinný, prekvapený a neuveriteľne chápavý výraz, nežné úsmevy, vášnivé dotyky... Nie, na zmes týchto zvráteností som naozaj nemala náladu. 

"Prečo mi nikto nikdy nepovedal, že láska je len slovo? Že sa skrýva za veľké veci a... a celá sama... sama o sebe nemá žiaden význam?" pozrel sa na mňa práve vo chvíli, keď som zatvárala presklené dvere. Chcela som zbabelo odísť, uniknúť pred nepríjemnou situáciou. Dať Jankovi bozk na čelo a skrčiť sa sama na kraji postele, objať perinu, ponoriť hlavu do chladného vankúša a nechať sa unášať...

"Láska je len slovo? To mi vravíš ty?" musela som prehovoriť. Jeho zmrštená tvár mala vo mne budiť ľútosť, ale s celou silou prebudila hnev: "Ty? Ty, čo si celú moju lásku poslal k všetkým čertom? Odvažuješ sa vôbec so mnou o tom hovoriť?"

"A mám s kým iným?"

"Choď za ňou!" snažila som sa udržať svoj hlas v medziach znesiteľnosti, ale tak veľmi sa mi chcelo revať. Revať hlasom i revať slzami. Oba nástojčivé prúdy som však musela udržať. Prehltla som chuchvalec horkých slín a odvrátila zrak.

"Nemám ísť za kým. Ona ma nechce," hlavu si ponoril medzi plecia. Pôsobil bezbranne, zničene, ako obeť. No žiadna predošlá ľútosť sa vo mne neozvala. Nebudem sa teraz hrať na obetavú ženu. (Aj keby som možno rada.) Môžem napísať, že som si k nemu sadla a vypočula ho, že som sa ho snažila pochopiť a poradiť mu, že som sa odosobnila, ale uverí mi to niekto? Ja by som si neuverila. Sadla som si k nemu, možno zo zvedavosti, možno kvôli sklonom k duševnému masochizmu, možno z pomstychtivosti, možno zo zúfalstva - skutočne neviem - sadla som si k nemu a vypočula si, čo ho tak veľmi trápilo. Bola to ona, ona, ona, po tritisícikrát ona, ona vo všetkých podobách a vo všetkej farbe. Ona!

Keď som si líhala do postele s pocitom bezcennosti a beznádeje, keď som zavierala svoje oči, napadlo mi, že môj svet je vďaka nemu mŕtvy. Ale vzápätí jedna myšlienka vystriedala druhú. Je mŕtvy kvôli nemu? Môj svet je mŕtvy kvôli inému človeku? Dočerta, áno, veď sme manželia! Dočerta, nie, veď každý žijeme sám za seba! Túto dilemu som v tú noc nevyriešila. Aj keď som veľmi dlho nemohla zaspať. Počúvala som jeho kroky v obývačke, jeho kroky v predsieni, ako púšťa vodu v kúpeľni a splachuje záchod, ako zatvára skriňu a líha si vedľa mňa do postele. Túto dilemu, musím trpieť alebo mám právo na vlastný život, som nevyriešila ani dve hodiny po tom, ako zaspal, ale iskra nového pohľadu na svet vo mne zostala.

So záhadnou presnosťou jej sekundoval Rado. Na druhý deň ráno, keď sme boli iba sami dvaja v práci, sa na mňa pri kávovare veľmi zvláštne pozrel. Ticho položil kávu predo mňa a prisadol si. Nehovoril veľa, ale povedal mi, že sa rozišiel s priateľkou a dodal, že mám veľmi peknú sukňu. Kusé informácie, ktoré by som si za iných okolností asi ani nevšimla, ma však v mojom biednom rozpoložení povzbudili. Neunikla mi ani skutočnosť, že Rado mi počas dňa podal padnuté pero a pred odchodom z práce mi podržal kabát.

Nebudem originálna, ale neviem lepšie prirovnanie, ako to, že Rado sa pre mňa stal lanom, ktorého som sa ako topiacia chytila. Rado sa stal mojou inšpiráciou na živé sny pred spaním, stal sa nereálnou nádejou, že všetkému na svete možno nie je koniec, stal sa čímsi fiktívnym a neidentifikovateľným, stal sa predstavou, ktorá mala s originálom iba pramálo spoločného, ale zdvíhala moje telo každé ráno z postele a dodávala mi energiu na základné životné potreby: umývanie sa, obliekanie, šoférovanie, nakupovanie, varenie.

Medzitým bol môj manžel stále zamyslený, mlčanlivý a bol veľmi málo doma. Medzitým - a to prešiel mesiac či dva - sa medzi nami vytvorila neprekonateľná brázda. Nazývam to duchovný rozchod, ale ak ste skutočne zvedaví, padlo aj slovo rozvod a nie jeden raz. Lenže... čo Boh spojil, človek nerozlúči. A na svete to skutočne nie je jednoduché.