zlomka

Bola som presvedčená, že všetko v živote má svoj význam. Manželova nevera mi otvorila oči. Kedysi som odmietala predstavu, že sa zo mňa stane domáca puťka, žena vo vyťahaných teplákoch a tričku neidentifikovateľnej veľkosti. Pred svadbou som opakovala, že zostanem takou, akou som bola. Lenže mesiace sa míňali a míňala sa aj moja chuť hrať očarujúcu ženu v každej situácii každý deň. Nevládala som obmieňať svoj účes, líčiť sa, starať sa o rodinu aj o svoju vizáž. Nevládala som, ale postupne sa mi ani nechcelo. Bolo zbytočné snažiť sa, keď sme takmer nikam, do spoločnosti, nechodili a keď sme aj niekam výnimočne šli, každý z prítomných ma rýchlo označil nálepkou vydatá. Sukne, blúzky, šaty, tričká, rifle a akékoľvek iné drobnosti sa v mojej skrini nemenili. Nespozorovala som kedy, ale zmenila som sa ja. Domáca puťka, stroj na domáce práce. Manželova nevera a Rado mi otvorili oči. Nedalo sa rýchlo dobehnúť stratené, ale moje prvé pokusy o oživujúci nákup v obchodoch, ktoré som ani nepoznala, mi tú tragickú skutočnosť mojej premeny potvrdili. Zmenila som si účes a postupne sa ma ľudia začali pýtať, čo sa deje. "Nič. Nič sa nedeje," omieľala som so statočnou vytrvalosťou, ale pravdu som vedela len ja.

Chcela som sa zapáčiť Radovi. Decentne som skúmala jeho vkus. Ak som prišla v sukni, spozornel. Letel na tričká. Páčili sa mu moje šaty. Nosila som sa v tom oblaku bezduchej nepríčetnosti a zo dňa na deň som viac a viac zapadala do mojej zamilovanosti. Žila som tak, ako predtým. Janka som odprevádzala do škôlky, chodila som poňho, každý deň som varila a sedela doma pri televízore s manželom, ale moje predstavy a sny začali naberať reálne rozmery. Vedela som, že pri prvej príležitosti priblížiť sa k Radovi, neodolám, že ak sa dotkne svojimi perami mojich pier, nebudem sa brániť. Verila som, že príde príležitosť na spoločnú pracovnú cestu. Budeme sedieť sami dvaja, najskôr v kaviarni, potom v reštaurácii, potom v parku a potom... možno spoločne v jednej izbe.

Prekonávala som výčitky svedomia racionálnymi odôvodneniami svojich prianí. Poznala som svoje vnútro. Každý jeho záchvev. Vedela som, že myslím zle, nesprávne, neverne, ale dobrovoľne som všetkému podliehala. Denne som sa pýtala sama seba, či sa nechcem Radovi so svojimi citmi priznať, denne som sa presviedčala, že je priskoro. Česala som si vlasy pred zrkadlom a dúfala som, že tento účes sa mu bude páčiť. Dávala som si rúž na pery a skúmala jeho chuť. Upadla som do pazúrov vlastného sna, sypala som si horúce uhlíky na hlavu, dobrovoľne som sa vystavila neznámemu osudu. Niekedy začiatkom jari som sa rozhodla, že mu to poviem. S manželom sme vedľa seba iba tak žili. Síce bez hádok a výčitiek, ale aj bez vášne a lásky. Čo ak je Rado tým skutočným mužom môjho života? Čo ak je on tou príležitosťou život precítiť?

Bol piatok a my sme zatvárali banku skôr. Všetko mi nahrávalo do kariet, ale aj tak som sa celá chvela. Hrýzla som si do pery, skúmala v odraze monitoru svoju červeň, s pribúdajúcimi hodinami som strácala i znova naberala odvahu. Keď bolo už iba sedem minút do skončenia pracovnej doby, odišla som od svojho stolíka. Chcela som Rada stretnúť v šatni. Vedela som, že tam bude, pretože častokrát sme sa tam, náhodne či zámerne - dodnes neviem, stretávali. Skontrolovala som si mejkap, nadýchla som sa. Nervózne som niekoľkokrát prešla od skriniek k oknu. Videla som posledné zvyšky snehu na konári brezy. Fúkal vietor. Dlaňou som sa dotkla svojej tváre. Čo to robím? Nepoznám hranicu vlastnej sebaúcty? Chcem ho pozvať na víno, chcem sa k nemu nakloniť, nechať chvíľu medzi nami vzduch len tak prúdiť a potom ho pobozkať? Chcem? Nie, musím, v tomto zmätku nezodpovedaných otázok a domýšľania neviem pokračovať. Musím poznať pravdu. Vášnivo ma priťahovala, až som zamdlievala.

Otvorili sa dvere. Objavila sa v nich Tamara. Jej dlhé vlasy sa veselo húpali a celú šatňu prehustil jej smiech: "Ale, Rado, nie, to je taká sprostosť!" Rado na chvíľu nazrel do šatne, no potom sa vzdialil. Pozrela som sa na Tamaru, mladú, krásnu, devätnásťročnú absolventku. Prezliekla sa do trička a riflí, sadla si a spýtala sa ma: "Vieš čo sa mi stalo?"

Ani som nevedela, či to chcem vedieť, ale bolo zjavné, že sa to dozviem.

"Rado ma pozval k sebe na byt. Tí jeho traja spolubývajúci niekam odišli. Ty si myslíš, že mám ísť?"

Oblial ma studený pot? Zamrzla som? Prestala vo mne prúdiť krv? Mala som tri sekundy k odpadnutiu? Nie. Iba som pocítila príval neznámeho hnevu a beznádej. Hlbokú, pochmúrnu a strašne blízku. Horúce uhlíky sa zosypali na moju hlavu a spálili celý môj svet. "Áno, choď," chcela som povedať veľa viet, ale s touto scenár mojej duševnej sebazáhuby nepočítal. Zvláštne, že práve ona mi vyšla z úst. Otočila som sa k oknu a v očiach som pocítila slzy. Pocítila, ale ony tam neboli.