zlomka

Rado odišiel z našej pobočky. Poslali ho inam. Nebolo to jeho rozhodnutie, rozhodol niekto iný. Tamara povedala, že to spravilo riaditeľstvo, ja si o tom myslím svoje. Neviem, ako by som reagovala na jeho odchod, ak by odišiel pred tou studenou sprchou, čo ma prebrala zo snov. Búchala by som si hlavu o stôl a zúfalstvom hrýzla vankúš. Možno by som sa pokúšala stretávať s ním, možno by sme si vymenili kontakty. Neviem, prečo používam by. Všetko to, čo vravím, som aj urobila. Napriek jasným dôkazom, že o mňa nemá záujem, udržiavala som zbytok natrhnutej nite nášho neperspektívneho vzťahu z posledných síl. Zopár mailov, zopár správ, zopár pokusov vidieť ho. Raz nemal čas, raz takmer mohol, raz iba sľúbil, že zavolá. Dôvod i dôsledky môjho správania sú úbohé. Podobne úbohé ako celý môj život.

Iba pohľad na Janka mi dáva nádej. Držím ho za ruku a snažím sa ho učiť všetko, čo potrebuje vedieť. Krájam zo seba a dávam jemu. Venujem mu veľa času a beriem čas sebe. Robím tak dobrovoľne. Nechcem zostávať v svojich myšlienkach, nechcem sa hrýzť výčitkami svedomia, spytovať sa dookola na nezodpovedané. Necítim sa dosť silná na to, aby som nachádzala odpovede. Viem ja, prečo sa môj harmonický manželský vzťah v základoch rozpadol? Viem ja, prečo som zalovila v kalných vodách a upla sa na dravú rybu, ktorá ma iba nahlodávala zvnútra? Viem ja, čo je správne a čo nie?

Mohla som podať žiadosť o rozvod. Koľkokrát ma predstava vlastného samostatného života vnútorne oslobodila! No nemám na to právo. Ak by môj manžel jedného dňa odišiel, a ja som dennodenne presvedčená, že to môže kedykoľvek spraviť, zmyla by som vlastný podiel viny na krachu nášho manželstva. Manžel však zostával, zostal a stále je so mnou. Za dverami našich izieb sme rovnaký pár ako pred rokmi, občas sme tým párom aj v našej spálni, len duša ho nechce prijať späť. Nemôže, bojí sa. Asi tuším, že podobne je to aj s ním. Neodchádza, neopúšťa ma, žije tu s nami. Nech o tom uvažujem z akejkoľvek strany, nie je to však iba povinnosť alebo zvyk. To by bolo jednoduché. Rozvod je totiž sám o sebe jednoduchým kolieskom. Vymažete, vyretušujete, zmyjete. Pustíte sa do nového romantického vzťahu... ale čo bude nasledovať potom?

Napriek odhodlaniu neuvažovať, túto situáciu som si podrobne rozobrala. Všetko má svoje plusy aj mínusy. Sused by mi nevyhovoval lebo večer pije, dávna láska zo základnej školy je vyťaženým biznismenom, ktorý nemá na nič čas, sčítaný intelektuál neprizná druhému pravdivosť jeho tvrdení, ten, čo vie domáce práce, je nepraktický v spoločnosti a naopak. Kamarátkin manžel jej vyčíta, že veľa míňa, manžel mojej kolegyne dookola omieľa, že je šetrná. V každom mužovi je nejaká chyba. V každej žene tiež. V šialenom omámení zaľúbenosti chaoticky odpúšťame a prehliadame, rysujeme podľa vlastných predstáv, nádejame sa, že my sme tá, ten, čo prinesie zmenu. S horúcou krvou prichádzame pred oltár a sľubujeme, čo nám prikážu povedať. Sme presvedčení, že tá naša láska je pravá, že vydrží. Nahovárame si, že ak iným nie, nám sa tento vzťah podarí udržať naveky. Dovolím si povedať, že sa mýlime. Pri prvom náznaku romantického vytriezvenia krútime hlavou nad tým, čo sme vykonali. Vykrikujeme, že sme spravili neodpustiteľnú chybu, plačeme, že ju chceme napraviť. A tak stále dookola. Dookola až do smrti. Áno, viem, mýlim sa, tá vaša láska je iná. Ale naozaj?

Nemám chuť zopakovať si ten kolotoč vzťahu. Mám chuť sedieť na krásnom prvom rande, dotýkať sa nového objavu po prvýkrát, po prvýkrát sa s ním bozkávať, prejsť sa mestom, po prvýkrát s ním zariaďovať náš nový byt, ale nemám chuť na jeho prvú neveru, na jeho prvý hnev, na jeho prvé výčitky. Vzdávam sa toho nového zla, aj za obeť, že už nikdy neprežijem nič bláznivo romantické, nič po prvýkrát. V každom krásne už totiž po mojich skúsenostiach vidím plameň skazy.

Takže, zostala som s manželom, hoci som o neho ani nebojovala. A možno aj bojovala akýmsi nenápadným spôsobom. No veľký happy-end sa nekonal. V jeho mysli zostala skutočnou láskou ona. Tá neznáma a fatálna, ktorej meno dodnes neviem. Už sa o nej nerozprávame, ale je medzi nami prítomná stále. Možno podobne ako Rado. To ona je víťazkou v márnivom boji o lásku môjho manžela. Zakázané a nedosiahnuté ovocie najviac chutí. Závidím jej, zhrýza ma zlosť a túžim byť na jej mieste. Aj ja by som chcela byť pre niekoho vzdialenou múzou, obrazom dokonalej ženy. Chcela by som, aby niekto zaspával s mojím menom na perách...

A potom sa pýtam sama seba, či v tej závisti nie je aj malý kúsok, drobná čiastočka lásky k môjmu manželovi. Či to nie je ten tlejúci uhlík, ktorý zaručí to, že spolu zostaneme navždy? Neviem. Musím vstať a ísť variť. Manžel s Jankom sa majú o malú chvíľu vrátiť z celodenného výletu. Sľúbila som im veľký hrniec hranoliek a ja ich nechcem sklamať.