zlomka

Záchranné lano - moja práca - skončilo. Vyšla som pred budovu, ale zvyčajný pocit úľavy po celodennej šichte nenastal. Práve naopak. Zovreté srdce sa zovrelo ešte viac. Otázky, čo nakúpiť, ako sa najrýchlejšie dostať domov, čo treba doma rýchlo porobiť, nemali opodstatnenie. Vytláčala som ich celou silou z hlavy, len aby nemali príležitosť naraziť na víziu dnešného večera. Nemala som predstavu, ako ho strávim. Slovo strávim je pozitívne, nemala som predstavu, ako ho prežijem. Ako predýcham celých dvanásť hodín v prítomnosti môjho manžela, ako budem reagovať v telefóne, keď mi zavolá mama a slúchadlo posunie Jankovi do rúk, ako si ľahnem na jednu posteľ k mužovi, ktorého už nezaujímam...

Dotiahla som sa k autobusu. Neprísť autom bola hlúposť. Desila ma cesta v preplnenom autobuse a možnosť stretnúť celý rad známych.

"Ahoj, Julinka," riziko sa potvrdilo. Teta Homolová s dvomi plátenými taškami v ruke už lepila svoje oči na moju tvár, "Julinka, moja, som taká rada, že ťa vidím." Keby som to isté mohla povedať aj ja. "Ja som ti tak chcela poďakovať za tvojho manžela..."

Ledva som stihla jej slová zaregistrovať, prišiel autobus. Teta Homolová nasadla do neho so mnou a samozrejme si vybrala miesto vedľa mňa: "On je taký anjel. S tým televízorom mi veľmi pomohol. Všetko nastavil a odvtedy to ide. No, ako vravím, anjel. Nemohla si si lepšie vybrať."

"Áno, ja viem," tieto tri slovíčka som dokázala prepustiť cez zuby. Len tie. Nič viac. Slabý úsmev ich snáď dostatočne podčiarkol. Teta Homolová pokračovala v chválach jeho šľachetnosti, ohľaduplnosti, láskavosti, obetavosti... Ako scéna z komédie by to zabralo, ale ja som sa na komédiu necítila. Toto bola braková činohra vytvorená amatérskym scenáristom, ktorý sa nezmohol na viac, ako na chladnokrvné napodobenie manželskej nevery, krízy a hlúpych rodinných konfliktov.

Môj manžel je šľachetný, ohľaduplný, láskavý i obetavý. Ale nie ku mne! Chcela som to celému autobusu vykričať, chcela som to povedať mojej spolusediacej, všetkým mojim kamarátkam, mojej mame. Chcela som ukázať, aká som ja hrdinka, ako bolo mne ublížené, ako ma ranili do môjho nič netušiaceho srdca, neocenili moju snahu, lásku, schopnosť vytvoriť rodinnú harmóniu, ale vedela som, že nesmiem. Do dnes neviem, odkiaľ som to vedela, ale vedela som správne. Nesmiem otvoriť ústa a prehovoriť. Nešťastie druhých je pre všetkých iba ďalším príbehom, nebudem hrdinkou, ale chuderou a toto manželstvo už žiadnymi sladkými rečami v budúcnosti neočistím. Musím mlčať!

To som si dookola opakovala aj v aute. Možno ma nechápete a neviete, prečo podceňujem mamu a kamarátky, ale ak ste sa niekedy k vlastnému pádu priznali, možno ste zažili výčitky namiesto ľútosti, škodoradosť namiesto súcitu. Vravíte, že nie? A ste si naozaj istí, že v priateľkinom ja to chápem nebolo aj niečo iné? Že to napríklad ideálne nehrala? Som paranoik, ale teší ma to a v tomto prípade sa mi to vyplatilo.

Nemôžem opísať tichú domácnosť. Čo napísať k prehliadaniu jeden druhého? Manželovu snahu o rozhovor som tvrdo ignorovala a on ignoroval moje slzy. Plakala som v kúpeľni na zemi. On sa tváril, že spí. Roztrhla som svadobnú fotku, ale on mal otočenú hlavu. Keď sa pokúsil čosi vysvetľovať, odišla som do obchodu. Odtiaľ som zavolala Jankovi a mame. S hlbokými nádychmi a výhovorkou o nádche som to celkom zvládla. Na Milana sa nepýtali. Zaspala som až po troch tabletkách. V obývačke. Ďakovala som Bohu za každú sekundu, ktorá ubehla.  

Ráno som našla v mobile smsku: "Prosím ťa prines mi tie zmluvy, čo si pýtala šéfka. Chcem ich prejsť pred piatkovou poradou. A úsmev na tvár :) Vďaka Rado."

Môj mladý kolega. Z neznámeho dôvodu ma tá smska potešila. Nie tak, že som bola šťastná. To sa nedalo, ale v mojom rozorvanom a spálenom vnútre zavial chladný vetrík. Minútu som dýchala pokojnejšie. Potom ma prepadla vidina neznámej a fatálnej ženy, jej dekoltu a pohľadu, vidina nadšeného a do nej zamilovaného môjho manžela, pokoj zmizol. Nadýchla som sa opäť tým horko zúženým dychom, rýchlo som sa osprchovala a so zmluvami v ruke šla do práce.

Druhý deň po mojom veľkom páde!