Ak som si vo svojej mladosti vytvorila v hlave pevnú hranicu, ktorou láska medzi dvomi ľuďmi definitívne končí, bola to duševná nevera. Nebola som si síce istá, či v prípade môjho manžela šlo skutočne iba o platonický vzťah, ale to, že v tom všetkom duševná láska bola, mi stačilo. Polámané ideály mladosti prašťali priamo pred mojimi očami, lepšie povedané v mojom vnútri. Niekde medzi hrudnou kosťou a chrbticou si vytvorili svoje skladisko, na ktorom sa spokojne rozpadávali, horeli, vyprchali. Každý nový úlomok pichal, ale pobodané miesta na duši postupne zhrubli a ich citlivosť sa veľmi mierne, ale predsa znížila. Predmety správ odoslaných emailov, ktoré sa mi nechtiac objavili pred očami vo chvíli, keď som ja chcela napísať novú správu, celý kolobeh rozpadu nášho vzťahu a detských snov iba zrýchlili: Zlatko, ľúbim ťa. Ďakujem za všetko. Našťastie, na viac z nich si nepamätám.
Vystrojila som hysterický výstup, ale ani letiaca žehlička či odvoz do nemocnice, by čas nevrátili. Ono sa to nedalo prekričať, prehádzať, prebiť, preplakať, nedalo sa s tým robiť nič, iba to nechať prebolieť. Tie vety sa mi dodnes mihajú pred očami a vždy keď odosielam novú správu, vytrhnú sa z pamäti a podvedome do toho krátkeho riadku naskočia. Pretieram oči a preverujem, dnes tam už nie sú, ale vtedy boli. Zastavil sa mi pri nich dych. Stav ozajstnej chudery bol dokončený. Prsty sa mi chveli a z očí mi tiekli slzy. Myslím, že až v tej chvíli, hoci to bolo tri mesiace po manželovom priznaní, mi to skutočne došlo. Možno som, aj keď iba v tých najtajnejších útrobách svojej mysle dúfala, že preháňam, že robím scény iba preto, lebo si predstavujem viac, ako bolo. No predmety jeho odoslaných správ túto nádej vyhnali. Oveľa silnejšie a oveľa detailnejšie som v ten večer myslela na Rada.
Rado ma v mojich predstavách zobral na romantickú prechádzku pozdĺž rieky. Sedeli sme na lavičke, hľadeli na seba a dlho sa rozprávali. Potom sme zašli do kaviarne, kde zhodou okolností horel krb. Netradičná kaviareň, ale v predstavách bolo možné všetko. Rado ma chytil za ruku a povedal, že mu neprekáža, že má o sedem rokov menej, že som skvelá. V inej predstave ma Rado zobral na dovolenku. V tej ďalšej sme sa náhodne stretli v autobuse. A bola aj taká, kde ma odprevádzal z práce a na šéfkino naliehanie sme museli odísť na urýchlenú služobnú cestu na druhý koniec republiky alebo do Tatier. Po vybavených stretnutiach sme sedeli obaja v jednej izbe, narýchlo sa iná izba zohnať nedala, a pri pohári vína...
Žila som týmito predstavami. Aj keď Rado v mojich snoch nebol Radom zo skutočnosti. Nič mi však nebránilo v tom, aby som ráno, pred odchodom do práce, akosi starostlivejšie skontrolovala svoj mejkap, lepšie si zladila oblečenie a pri každej vhodnej príležitosti si obula vysoké podpätky.
Áno, presne sem som sa chcela vo svojom rozprávaní dostať. Opakujem slová: Ak som si vo svojej mladosti vytvorila v hlave pevnú hranicu, ktorou láska medzi dvomi ľuďmi definitívne končí, bola to duševná nevera. Uvedomovala som si, že teraz sa nerúha proti mojim ideálom mladosti iba môj manžel, ale i ja. Vedome budujem svoju fiktívnu love story ku kolegovi a vedome sa krôčik po krôčiku na neho namotávam. A práve to slovíčko vedome tomu dáva všetku tú skazenosť i všetko to ospravedlnenie. Vášnivé zamilovanie sa je vraj len chemický proces (počula som to nielen od manžela ako jedno z množstva jeho ospravedlnení), ale vedomé vytváranie vzťahu je ako plánovaná vražda, len teda ako zločin menšej intenzity. A na druhej strane, robila som to vedome, lebo iba táto fiktívna, snová ilúzia mi dovoľovala dýchať, dodávala mi energiu, pomáhala vodiť Janka do škôlky, tešiť sa do práce i na momenty pred spaním.
Všetko ostatné ma ubíjalo, pripomínalo mi rozbité trosky môjho manželstva, moje zlyhanie i zabité sny. Mohla som vedome vypustiť Rada z hlavy, ale bála som sa, že potom zošaliem. S ohľadom na Janka, ale aj s ohľadom na samu seba, som Rada z hlavy nevypustila. V jeden piatok, keď bol manžel práve do neskorého večera na služobnej ceste, mi o piatej zazvonil mobil: "Ahoj, prepáč, ak vyrušujem, ale stojím pred tvojím bytom, trochu moknem a nikam sa neponáhľam... tak či nemôžem skočiť na kávu?"
Vyprážaný syr mi v tej chvíli prihorel. Oprela som sa o kuchynskú linku, chytila som sa rukou za čelo a chvíľu som nebola schopná Radovi odpovedať. Keď som odomykala vchodové dvere a Janko sa motal pri nohách nového uja, chcela som sa uštipnúť do chrbta ruky. Vystúpil zo sna! Prišiel! Zjavil sa! Vyzliekol si mokré sako a sadol si na stoličku v našej kuchyni.
Komentáre
hmm