zlomka

Mala som sa hanbiť alebo si svet svojich myšlienok nechať pre seba. Lenže sila, ktorou ma Rado upútal, sa nedala potlačiť. Zvláštne, že to vravím práve ja, ktorá som manželovi v slzách nevedela a neviem odpustiť jeho neveru. Do detailov som znenávidela chvíle, keď bol s tou inou, cudzou ženou. Vyčítala som mu, že sa neubránil, neodolal a nechal sa strhnúť prúdom vášne. Niekoľkokrát som si opakovala, že aj moje pobláznenie k Radovi je výsledkom jeho nevery, ale skutočne neviem, či som v tom všetkom zakomponovaná až tak nevinne.

V nedeľu ráno ma prebudil Radov telefonát. Ležala som na posteli prikrytá perinou a s rozospatým hlasom som iba veľmi nepatrne vnímala divý tlkot svojho srdca. Manžel bol v obchode, zobral aj Janka. Ležala som teda v posteli sama a zakrývala si tvár dlaňou, aby som udržala aspoň aký taký pokoj môjho hlasu, môjho vystupovania. Spýtal sa ma, či si u nás náhodou nezabudol jednu zmluvu. Po mojom nie však telefón nezložil, spýtal sa, ako sa mám, aký mám víkend, čo sa chystám robiť. "Nemôžem prísť?" vyhŕklo z neho práve v momente, keď sa otvárali vchodové dvere a Jankov smiech prehlušil Radov hlas. "Veľmi ma to mrzí, ale dnes nie," veľmi ma to mrzelo, ale tú jedinú možnú odpoveď som musela povedať. Paradox paradoxov. Chcela som, aby prišiel. Chcela som ho opäť vidieť mimo pracovného nasadenia, chcela som mu uvariť čaj a v pokoji sa s ním porozprávať, ale... pochopíte, nedalo sa. "Nevadí, chápem, ahoj," položil. Zdvihla som sa z postele, chytila som obe nákupné tašky a začala vykladať tovar. V nezmyselnom poradí, bez uváženia. Netrápilo ma maslo ani chlieb, nevenovala som pozornosť rybacej nátierke, nezaujímalo ma, koľko stáli mandarinky. V myšlienkach som analyzovala Radov hlas, jeho slová, jeho otázky i prestávky v reči. Chcela som byť dokonalým detektorom, čo preverí dôvody jeho rozhodnutia zavolať mi. V nedeľu ráno. Vychádzalo mi z toho len jediné: on sa do mňa zamiloval.

Mala som v ten deň dobrú náladu. Neskákala som síce od šťastia, ale výraz mojej tváre sa nedal porovnať s výrazom predchádzajúcich dní. Či si manžel niečo všimol? Netuším. Možno bol len rád, že sa nemračím, že spokojne varím nedeľný obed, že som pomerne zhovorčivá.

Večer ma začali prenasledovať úvahy, že čo ak toto bolo poslednýkrát, že čo ak som teraz premrhala jedinú príležitosť na prežitie spoločnej nedele, že čo ak toto bol posledný telefonát, ktorý mi venoval. Lenže žiadne čo ak ma nemalo trápiť. Ako vydatá žena a matka som nemala prečo veriť v spoločne prežitú nedeľu so svojím kolegom. Mala som si vybiť všetky tie iskry z mysle a chladnokrvne si vraziť jednu do úst. Nedalo sa. Nedalo sa nemyslieť na to, že ho zajtra uvidím, že sa možno niečo stane. To možno mi znova a znova spôsobovalo príval tepla v hrudi. Zachvela som sa a potom som sa nechávala unášať predstavami. Janka som uložila spať a dúfala som, že tá noc rýchlo prejde. Nech som už ráno pri našom kávovare, nech ho už vidím.

Áno, hnusne pokrytecké a neopísateľne falošné. Všetko, čo som manželovi neľútostne vyhadzovala na oči, som práve robila. Ani slovo podlá nie je dostačujúce. Nemôžem sa charakterizovať, nemôžem pravdivo zobraziť nič viac. Nepoznala som podrobnosti manželovho vzťahu k nej, nemohla som porovnávať. Mohla som len povedať, že ak by on prežíval to isté, čo vtedy ja k Radovi, chcelo by sa mi od zúrivosti vyskočiť z kože.

Pri kávovare stál. Bol milý. Prehodili sme spolu pár slov. Usmiali sme sa na seba. Celý deň a celý týždeň som cítila bláznivú potrebu vidieť ho. Vymyslela som si veľké množstvo dôvodov, prečo som viackrát do dňa vyhľadala jeho prítomnosť: podpis na zmluve, pokazená kopírka, nedostatok kancelárskeho papiera, potreba poradiť sa, všeličo, len aby som mohla byť s ním. Striedalo sa vo mne presvedčenie, že sa nemýlim s presvedčením, že som naivná hlupaňa, čo verí svojim predstavám. Striedal sa vo mne hnev na seba i na neho s pocitom zvláštneho šťastia. Bola som roztržitá, raz príliš veselá, raz príliš smutná. Bola som to ja, no sama seba som nespoznávala.

Keď som vo štvrtok večer prišla domov, manžel sa na mňa pozrel a povedal: "Zmenila si sa. Vyzeráš inak." Nemohla som na to nič povedať. Slovo inak sa dalo vysvetliť v dobrom i v zlom. Prikývla som a tuším som mu aj poďakovala. Potom som sa prezliekla do svojich starých teplákov, prišla som za Jankom a spýtala som sa ho, čo by chcel na večeru. Chcel buchty. Pri tej dlhej práci som mala veľa príležitostí snívať. Rado, Rado, Rado...

Ani keď manžel telefonoval na chodbe, nepocítila som potrebu preverovať, komu volá. Zaškrelo ma síce, že by to mohla byť ona, ale myšlienka na Rada ten zlý pocit odplašila.