zlomka

Všimla som si, ako sa mi trasie hlas. Vplazili sa do mňa dávno zabudnuté pocity prvých tajných stretnutí tínedžerských lások, keď každé vyrieknuté slovo môže znamenať začiatok i koniec. Janko sedel na malom koberčeku pri nás a hral sa. Rado pil kávu, hovoril o svojich plánoch v práci, o svojom živote. Viac som mlčala ako rozprávala a ak som aj niečo povedala, bola to skôr otázka ako nejaká súvislá oznamovacia veta. Vedela som, že o sebe nesmiem nič dôležité prezradiť. Tlačili sa mi na jazyk slová, ktorými obviňujem manžela, videla som sa, ako si podopieram hlavu, ukrivdene vzlykám, spovedám sa a žobroním o súcit. No moja hrdosť a povesť ženy, žijúcej v harmonickom manželstve, mi v tom bránila. Rado bol presvedčený, že som šťastná, vyrovnaná, spokojná a ak ho niečo na mne priťahovalo, ak bolo niečo, čím som mala pred ostatnými navrch, bolo to práve toto. Za nič na svete som si to nemohla nechať pokaziť. A už vôbec nie vlastnou trúfalosťou otvoriť si pred ním srdce.

Tak predsa len som sa nesprávala ako mladé zaľúbené dievča. Čo to vravím? Zaľúbené? Ako? Som zaľúbená? Ja? Či som to chcela alebo nie, musela som si priznať, že sa vo mne začalo prebúdzať čosi, čo sa dalo nazvať skutočne zaľúbením. Pozerala som sa na Radove vlasy, do jeho očí, všímala som si jeho tvár. Súmernú a pokojnú. Páčil sa mi. Veľmi sa mi páčil. Páčil sa mi jeho záujem, jeho pokoj, aj to, ako miešal kávu, ako si ju prikladal k ústam, ako ju ukladal na stôl. Mal plné pery, krásne tvarované. A mal biele zuby. Jemne, nevtieravo voňal. Pýtala som sa sama seba, či sa navoňal kvôli mne, či vedel, kam ide, či to bolo zámerné, či mal aj iný úmysel, ako zmoknúť a potom posedieť u nás. Pýtala som sa v duchu, dookola. Navonok som sa snažila tváriť neutrálne. Len na sebe nič nedať znať!

Tri hodiny ubehli ako voda a možno ich ubehlo aj viac. Len horiaca sviečka na stole, čaj, ktorý vystriedal kávu a zjedená miska s keksami naznačovali, že by mal odísť. Nič špeciálne a zápisu hodné sa neudialo. Nepriblížili sme sa k sebe, ani sme sa nedotkli. Nik nepovedal žiadnu vetu, ktorá by sa priečila pravidlám kolegiálneho stretnutia. Rozlúčili sme sa pri dverách, on zamával Jankovi a ja som si, len čo som zavrela dvere, oprela hlavu o stenu. Vôkol mňa sa napriek chýbajúcim náznakom a zjavným prejavom šíril pocit, že lietam, že sa mi splnil sen, že som opäť milovaná. Utrvdzovala som sa v tom, že nik by nemeral v piatok večer takú dlhú cestu ku mne zbytočne, nik by mi nevenoval svoj čas len tak, nebol by ku mne milý, ani by sa tak krásne neusmieval, ak by o mňa nemal záujem. Po tých tvrdých pádoch predchádzajúcich týždňov som znovu pocítila, že žijem. Chcelo sa mi po prvýkrát od manželovho priznania sa zapnúť vežu a pustiť si niečo veľmi romantické, sadnúť si k nedohorenej sviečke a snívať. Objala som však len Janka a usmievala som sa.

"Mami, stalo sa niečo?" vedel to, cítil to. Nemusela som mu nič povedať.

Manžel prišiel pred polnocou. Mňa to však netrápilo. Snáď by ma nebolo trápilo, ani keby prišiel ráno. Letmo sa na mňa pozrel, no ja som odvrátila zrak. Rozmýšľala som, koľko mu z dnešného večera prezradiť. Predstava tajomstva ma vzrušovala, ale istý pocit zodpovednosti ma hnal k priznaniu: "Dnes večer tu bol môj kolega. Dal si kávu a rozprávali sme sa."

Vybral si z chladničky maslo a syr. Odkrojil si chlieb. Nehovoril. Až keď si sadol k stolu, na miesto, kde predtým sedel Rado, pozrel sa na mňa a veľmi nezreteľne povedal: "Dobre."

Tým sa naša komunikácia na túto tému skončila. Tým sa skončila aj naša komunikácia na akúkoľvek inú tému. Odišla som do spálne, prezliekla som sa a ľahla si na kraj postele. Znamená toto naozaj koniec nášho manželského vzťahu? Tak ukážkovo obyčajné to predsa nemôže byť? Jeho, hoci by to bola iba naozaj duševná nevera, môj začínajúci sa vzťah ku kolegovi, Janko, ktorý si dôsledky našich činov a myšlienok ešte nemohol uvedomiť, ale skôr či neskôr do jeho života zasiahnu, spoločná spálňa dvoch cudzích ľudí...

Neplakala som. Stretnutie s Radom ma posilnilo. Eufória prvých stretnutí tínedžerských lások, šialené mravčenie v žalúdku a zahanbujúca červeň na lícach však akosi prirýchlo vyprchali. Na druhý deň sme vedľa seba s manželom chodili ako dve chladné a pokazené voskové figuríny.